Tak a je to… Už sa Vám môžem predstaviť. Som Tereza. Taká obyčajná žena bývajúca v Košiciach. Už ste ma stretli? Určite, ale čo tam potom, keď počas dňa sa vystrieda toľko tvári…
Prečo som sa rozhodla písať? Nuž, nemám tu veľa priateliek, ktoré by ma podporili pri mojich každodenných problémoch, tak sa aspoň vyrozprávam a možnože Vám v niečom pripomeniem seba samé.
Je bežný pracovný deň, až na to, že sú prázdniny. Moji dvaja synovia ich trávia v MŠ, keďže ochota mojich a manželových rodičov je neprekonateľná… Asi to poznáte. Ja som v práci, manžel tiež. A vyriešiť ťažkú dilemu ohľadom nášho potomstva je ťažká skúška. Ale tento rok to nie je až taký problém, horšie to bude na budúce leto, obaja synovia ešte chodia do škôlky, ktorá má počas letných prázdnin jednu otvorenú triedu. Moji drahí rodičia sa síce radi ponúknu na trávenie chvíľ so svojimi vnúčatkami, ale ozaj iba chvíľ! Akonáhle som sa ich pýtala, či by sa počas prázdnin o dvoch nespratníkov postarali, bolo mi odpoveďou: Pravdaže, ale vieš, aký sme chorí…. Keby sme tak mali viacej síl… A škoda, že ste tak ďaleko…(bývame od nich 200km) No a moji svokrovci? To sú totálny workoholici, tých je problém poprosiť, aby mi vybrali deti zo škôlky, aj keď je od ich bytu vzdialená asi tak 10 m. A od nás bývajú tak 5 min. cesty pešo, ale k nám prídu, len keď máme nejaký sviatok (narodeniny, meniny, Vianoce…) Takže deň u nás vyzerá asi takto: Ráno prvý vstáva manžel – na šiestu musí byť v práci, potom ja a malý Tomi, ten totiž počas noci vždy pricupitá medzi nás do postele. Prvé je zapnúť telku – rozprávku, dať vrieť vodu na kávu, zobudiť Marka a už to začne… Dať im raňajky(guľôčky s mliekom, alebo jogurt-nič iné ráno nechcú), popritom im pomôcť prezliecť sa, obliecť seba, vypiť kávu, umyť nás všetkých a popritom trochu poupratovať náš bytík… Počas rána neustále počúvať: neber mi to, ja to chcem, daj mi to….Asi si to tiež viete predstaviť a toto ma sprevádza počas celého dňa, keď sú spolu. Niežeby neboli zlatí, sú úžasní, ale niekedy mi z nich ide hlava prasknúť… Nuž a už sa musíme ponáhľať do škôlky, ja potom do práce… V práci je fajn, bežné konflikty medzi kolegyňami, veď ináč to v ženskom kolektíve ani nejde. Robím buď do piatej, alebo do šiestej, striedam sa na dvoch pobočkách. Potom utekať domov, niečo urobiť na večeru, porozprávať sa s deťmi, manželom. A večer sa koná zase ten istý kolotoč: okúpať chlapcov, obliecť do pyžama, umyť zuby(Tomi má večný strach a je to veľký zápas, mal nepriemnu skúsenosť so zubárkou a odvtedy si ich nechce čistiť). Rozprávka na dobrú noc a potom zaspávanie – náš maznoško nechce zaspať sám, tak pri ňom ležíme buď ja alebo manžel, kým nezaspí. Marko je už sebestačný, ale neskutočne hravý, takže sa niekedy z jeho postele ozýva šepot až do desiatej, raz je akčný hrdina-to je samé bum, prásk, inokedy si predstavuje kamošov a rozpráva sa s nimi. Keď Tomi zaspí, tak mám chvíľu pre seba – skôr pre muža, lebo ináč by sme sa asi ani neporozprávali. Tak a ide noc a ráno ma čaká každodenný stereotyp…
Asi Vás napadlo, kedy stíham písať, ale prezradím Vám tajomstvo – to v práci, keď mám málo roboty… 🙂
Takže ozvem sa, keď to tu bude opäť také kľudné… Zatiaľ si užívajte život v toto krásne horúce leto! Život je predsa super, aj ja by som utekala hneď k vode, ak by som mohla.
Vaša Tereza